Bežný deň na farme

Je 6:02. Oficiálne som hore, neoficiálne som stále presvedčená, že toto je nejaký sociálny experiment… ešte 5 minút.
Je 6:15. Vstávam. Respektíve… telo vstáva, duša ešte zvažuje, či to celé nevzdať.

Otvorím dvere a tam je on. Môj parťák. Pes, ktorý už očividne odbehol tri maratóny, zachránil stádo a stále má energiu na ďalších desať hodín. Pozerá na mňa spôsobom: „No konečne, kde si bola? Ideme makať.“
Ja: „Daj mi aspoň jednu minútu na existenciu.“
On: už beží.

Na farme sú hlavne kravy. Veľa kráv. A každá jedna má svoju osobnosť. Niektoré sú chill, niektoré ťa ignorujú a niektoré sa na teba pozerajú tak, že máš pocit, že ťa práve odsúdili.

Prvá úloha: kŕmenie a dojenie.
Znie to pokojne. Nie je to pokojné. Dojenie je kombinácia rutiny, sústredenia a neustáleho vyhýbania sa… no… vedľajším produktom kravy. Stačí sekunda nepozornosti a zrazu stojíš presne tam, kde si stáť nechcela.
Farma ťa rýchlo naučí jednu vec: reflexy.

Pes medzitým maká so mnou. Behá, sleduje, kontroluje. Úprimne? Je efektívnejší než ja. Ja som skôr taký jeho asistent.

Po pár hodinách vyzerám, akoby som absolvovala bootcamp, blato kúru a existenciálnu krízu naraz.

Raňajky chutia ako od Michelinského kuchára. Nie preto, že sú výnimočné. Ale preto, že si ich brutálne zaslúžim.

Okolo obeda prichádza ten zvláštny moment pokoja. Slnko hreje, kravy sa upokoja, pes si na chvíľu ľahne (čo je malý zázrak) a ja si sadnem do trávy.

A zrazu to celé dáva zmysel. Ten chaos, smrad, únava… všetko sa na chvíľu spojí do pocitu, že si presne tam, kde máš byť.
A potom samozrejme príde realita späť.
Niečo sa vždy pokazí. Dnes napríklad jedna krava dostane geniálny nápad ísť presne opačným smerom, než má. Nasleduje naháňačka, kde ja bežím, pes beží, krava ide svojim tempom a aj tak má navrch. Pes to nakoniec vyrieši. Ja len dobieham a predstieram, že som bola súčasťou plánu.

Večer prichádza pomaly. Telo bolí, ruky sú špinavé a topánky… tie už vzdali akýkoľvek boj o dôstojnosť. Sadnem si a pozerám na západ slnka. V hlave ticho. Žiadne zbytočné myšlienky. Len únava a zvláštny pokoj.

„Zajtra to už dám lepšie,“ poviem si.
O 21:00 padám do postele.
O 21:03 neviem o svete.

A niekde tam vonku môj parťák pes pravdepodobne ešte stále čaká, kedy pôjdeme znova.